Kostarika - keď sa "kazí" tak poriadne...

Dovolenka s Aňou nieje nikdy obyčajná dovolenka. Bolo mi jasné, že po ruke budem musieť mať plán B. Aňa je totižto magnet na cestovateľské problémy v jej reči - zážitky. Čím si ale budeme musieť prejsť na Kostarike nám vôbec nenapadlo.

S detailným plánom nášho dobrodružstva som na time square v New Yorku čakala na kamošku Aničku, s ktorou sme mali v pláne toto kostarické dobrodružstvo spáchať. Ja som si moju dvoj - týždňovú dovolenku v NYC s radosťou doslova "okorenila" výletom na Kostariku. Obe sme sa nevedeli dočkať zaslúženej dovolenky a prestávky od denno-denných aupairkovských povinnosti. Pár hodín spánku pred odletom sme obetovali v prospech zábavy v meste, ktoré nikdy nespí. V lietadle sme naše rozhodnutie v triaške a v suchotách hneď niekoľko krát oľutovali. 

PRISTALI SME a náš potlesk prezvučoval všetkých okolo. Po príchode do hotela sme sa rýchlo ubytovali a s nadšením dýchali vôňu dobrodružstva. Plán znel jasne, prvý deň si pozrieme hlavné mesto, potom sa vyberieme do hôr, vyskúšame rafting, ochutnáme veľa veľa veľa morských "príšer", zájdeme k sopke, doprajeme si masáž, potom to rozbalíme na boat party, na pláži nachytáme bronz, vyskušame potápanie...a...a...a...

Rozprávky je koniec.

Naše sedemdňové dobrodružstvo bolo po štyroch dňoch narušené potom, ako si moja "ne-scestovaná" kamoška Anička pri cestovaní miestnym autobusom odložila svoj ruksak, v ktorom mala úplne všetko, (myslím tým vážne všetko, od občianskeho preukazu, foťáku, pasu, víz do USA, oblečenia, tenisiek) do horného úložného priestoru nad hlavou. Pomyslite si, čo je na tom? Na Slovensku sa to robí bežne, žiaľ, na Kostarike, kde je veľká chudoba je to znamenie toho ako sa ľahko, keď si turista na chvíľu zdriemne, dostať k slušnému balíku peňazí.

Cesta nám trvala cca 5 hodín a na poslednej zastávke, keď sme sa zberali na odchod Anna zistila, že jej ruksak sa nenachádza tam, kde ho položila a nebol nikde v autobuse. Teraz čo? Preboha Erika, čo mám robiť, čo mám robiť, pýtala sa ma hystericky cez slzy. Hlavne relax, hovorím jej a v hlave mi víria myšlienky - toto je mega prúser, celé zle, čo budeme robiť? Kde teraz máme ísť? Snažila som sa "hrať" formu a s gučou v hrdle presviedčať Aňu, že to bude fajn. Že to zvládneme, hoci pravda bola taká, že aj napriek mojím skúsenostiam z ciest som nemala šajnu, ako postupovať. Situáciu komplikoval aj fakt, že ani jedná z nás nevie španielsky.

Prvá zastávka - polícia.

Boli ste už niekedy na polícii v chudobnej krajine? Ak nie, prichádzate o veľa, ale vedzte, je to len pre silné žalúdky. Smrad, pot, cigaretový dym a inak nešpecifikovaný smrad, sa ani nedá opísať. Pri pohľade na trestancov, ktorí tam ležali mnohí vo vlastných výkaloch v klietke, ako pre psov sme mali čo robiť, aby nás z policajnej cely nepreviezli hneď do nemocnice. Tri hodiny "zabité" a z toho sme dve čakali na miestneho, ktorý, ako tak vedel po anglicky. Spísali sme zápisnicu a vybrali sa do poisťovne.

Druhá zastávka - poistovňa.

Že sa Kostaričanom nechce robiť, nám bolo jasné hneď, ako sme vystúpili z lietadla, kde sme miestnych museli prosíkať, aby nás odviezli tam, kde sme chceli. V poisťovni sme si vystáli obrovskú radu, a na jej konci nám úradník povedal, že nám chýba ten a ten papier, ktorý dostaneme pri okienku vedľa, kde bola opäť obrovská rada. Dve hodiny zbehli, ako nič.

Napadlo nám, že by sme mali kontaktovať slovenskú ambasádu, možno nám poradia. Mobily bez roamingu nefungovali, skúšame miestny telefón. Žiaľ, pevné linky na Kostarike sú zablokované pre volania do zahraničia. A keďže najbližšia slovenská ambasáda bola v Mexiku, mali sme jednoducho smolu. Mohli sme to skúsiť e-mailom.

Po vybavení všetkých formalít na mieste činu, sme nasadli na prvý autobus smer San Jose. Mali sme posledné tri dni pred odletom a pevne sme dúfali, že všetko stihneme vybaviť. Ubytovali sme sa v hosteli oproti ambasáde, aby sme to mali na skok.

Ambasáda číslo jeden: Španielska

A to preto, že Slovensko nemá v Kostarike ambasádu. Tam prebehlo všetko hladko.

Prosíme ich, aby náhradný doklad vybavili ešte dnes, že o 3 dni letíme spať do USA. KAM? do USA. Veď ste predsa Slovenky. Áno, áno, ale žijeme v Amerike. Výbuch smiechu, to sa nedá, tam Vás nepustia. MUSÍ SA DAŤ hovoríme im.

Ambasáda číslo dva: Americká

Kým sa do tej španielskej dá dostať jednoducho, ladným pohybom kľučky kde Vás hneď s úsmevom privíta úradník, na tu Americkú by ste sa nedostali bez toho, aby ste sa im tam vypromenadovali v spodnom prádle a ukázali celý obsah kabeliek. Dokonca aj SBSkár chce vedieť, čo sa vlastne stalo, načo sme tu. Vysvetlili sme mu našu "situejšn", pozrel na nás, ako na mimozemšťanky a s americkým úsmevom povedal good luck dear. Prvý deň úspešne za nami, hoci poplatok v banke sme uhradiť nestihli, zavreli nám pred nosom.

Dva dni do odletu.

Akoby Američanom nestačilo vidieť Vás osobne, musíte vyplniť ONLINE formuláre tak na 30 strán.

Steve Jobs by to na počítačoch "386ke", ktoré sme našli v jedinej počítačovej herni v San Jose nezvládol tak ako my dve. Beháme po San Jose ako splašené husi, španielska ambasáda - americká ambasáda, nervy - banka, stresy - fotograf - americká ambasáda, prosby - banka, nervy - španielska ambasáda - rozhovor so slovenskou ambasádorkou z Mexika - americká ambasáda, stresy.

Druhý deň za nami a my v rukách konečne držíme aspoň papier, ktorý je náhradou pasu. Anna sa na chvíľu stáva Španielkou. Oleeee seňorita.

Posledný deň - zajtra letíme "domov" do Ameriky.

O siedmej budíček, ja Anne vyzdvihujem fotky na jej nové víza, zatiaľ čo ona behá na španielsku ambasádu po výpis z registra trestov. Nonsens čo všetko amíci potrebujú nato, aby Vás do ich zeme pustili. Taxík na americkú ambasádu. Vystáť radu, a je to tu, Anna vychádza s blaženým úsmevom ako z Buntavaru s papierom v ruke. Víiiiiiizaaaaaaaaa. Od radosti s nami plače, huláka aj náš nový kamoš SBSkár - John. Máme to, ide sa "domov". Huraaaaaa.

Hopsáme si do hotela pobaliť sa. Hoci sa balím len ja. Víza a posledný deň na Kostarike oslávime v najlepšej reštaurácii Machu Pichu veľkým pivkom a sme nesmierne radi, že túto dovolenku máme za sebou.

Nekrič hop, kým nepreskočíš, či ako to je? 

Áno tak. píiiip e-mail určite ďalšie "gratulácie" od známych.

Po prečítaní ma oblial studený pot, slzy v očiach, guča v hrdle. Vraj, v New Yorku je tornádo zrušili nám let, hovorím Ani nahlas. PLAAČ. my chceme ísť domoooooov. Plač.

Naše "dobrodružstvo" totižto aj napriek všetkému, čím sme si museli prejsť nie je vôbec na konci. Plač.

Ráno sme sa dostavili tak či tak na letisko odhodlané letieť hoci kde, len preč z Kostariky. Opäť prosby, dlhé rady, prosby, dlhé rady. Až dovtedy, kým v rukách nedržíme letenku kdesi do Južnej Karoliny v USA. Sedíme v lietadle a zo srdca nám padne obrovský balvan, vďaka bohu, že je tomuto už koniec, ale nieje.

Na letisku v USA sme museli prenocovať, všetky lety boli zrušené a nik nám nevedel povedať, kedy vzlietne prvé lietadlo a už vôbec nie či sa nám podarí dostať sa doňho. Mne sa podarilo odletieť do San Franciska hneď na druhý deň, ale situácia v New Yorku bola vtedy taká kritická, že Anna musela nocovať na letisku ďalšie dve noci. Bez batožiny.

Koniec.

Vlastne nie. Ten pravý bol o pár mesiacov neskôr, keď sa Anna po neplánovanej dovolenke na Slovensko opäť stala platnou občiankou Slovenskej Republiky s pasom a občianskym preukazom. Čo dodať? Prišli sme opár veľa dolárov, pár nervov, pár vecí, ale zato máme z týždennej dovolenky zážitkov viac ako za mesiac.